jolie20

Dnes mala osemnásť! Bola dospelá a štastná. Konečne bude voľná. Už nikdy nebude počúvať hádky rodičov, triasť sa v kúte izby a zdesene čakať, kedy si otec príde vyliať na nej zlosť. Už si nebude uši zakrývať vankúšom, aby nepočula mamine vzdychy pri milostných hrách s milencami. Už nebude cítiť na zadku modriny od varechy a štipľavé rany od remeňa. Už nebude vdychovať hustý cigaretový dym a smrad alkoholu, ktorý sa niesol po celom byte. Už nebude nosiť staré, roztrhané šaty. Už nebude plná úzkosti ležať v posteli, keď ju zalieva horúčka, či drví zimnica. Už nebude počúvať hlášky rodičov, aká je zlá a hlúpa. Už nebude trpko znášať otcove trasúce sa ruky, ktoré jej hladili stehná. Už nebude mať strach, ak niekto zahrká v zámke kľúčom. Už nebude plakať s hadrovou bábikou privinutou na prsiach a v špine, v bolestiach sa skrúcať v putách stresu. Už nebude musieť prosiť o odpustenie a uprene hľadieť doprázdna. Už sa nebude báť, keď vonku zahrmí, či zablýska sa. Už nebude za chrbtom počúvať šepoty a výsmechy spolužiakov, ponižujúce otázky spolužiačok...nájde si lásku!!!! Už nebude chodiť s opuchnutými očami, s popraskanými perami, so sinkami na tele. Už nebude musieť plakať, keď sa jej chce smiať a usmievať sa, keď padá do priepasti smútku (strhne si masku, prestane hrať to odporné divadlo). Dnes mala osemnásť! Práve, keď celá rozjarená bežala cez cestu niekam do neznáma, len preč, zaškrípali kolesá. Neskoro. Na pomníku visí zaprášená fotografia s usmiatou tvárou. Ale iba ja viem, že za tým úsmevom sa skrýva bolesť a žiaľ. Na hrobe je kytica čerstvých krvavých ruží, rozkvitnutých zo slz rodičov, rodičov, ktorí si až teraz uvedomili, že mali dcéru. Ich ústa stále vravia: "Odpusť nám"!"