Dnes nebol z tých najlepších dní. O tretej ráno ma zobudila sms s textom: Nehnevaj sa! Nepis mi a nevolaj, keď som s Gabikou, ona sa na to jeduje. Ďakujem a pekné sny. - autor: Miro.
O tretej ráno?? Som sa čudovala, že som bola schopná rozmýšľať a niečo normalne mu odpísať. Ale naštvalo ma to. Ako mám vedieť, kedy je s ňou? Potom som nemohla znovu zaspať. Neznášam to, keď ma niekto zobudí, ale ja blbá si telefón nevypnem každý večer, veď čo ak bude niekto potrebovať pomoc. Kto by už len potreboval pomoc odo mňa, vravím si teraz. Ale keď pôjdem spať, určite si ho znovu nechám zapnutý. Blbé vynálezy :D
Takže si viete predstaviť, ako začal môj deň. Nooo, vyzeralo to všelijako. Bol to vlastne prvý deň, ktorý som trávila po dlhom čase doma a nie v práci. Pretože aj našu skvelú agentúru postihla šíriaca sa kríza a tak ja ako dohodárka musím povinne zatiaľ zostať doma :((, takže mám konečne čas na knihy, ktoré musím prečítať na skúšku zo Súčasnej slovenskej literatúry a na moju slávnu diplomovku.
Ráno, keď som "vyhnala" brata na vlak do Bratislavy, som si naťukala všetky možné stránky a trávila som voľný čas za počítačom, teda poviem vám, skvelé ničenie času. Písala som si s kamošom Martinom, ktorý sa zase nudil v práci a rozoberali sme vzťahy muž vs. žena.
Stále som rozmýšlala nad tým, či ísť do školy alebo nie, lebo o 16:30 som mala mať hodinu Publicistika a literárna kritika. Nič do mesta mi nešlo tak, aby som tam zbytočne nemusela čakať hodinu. Ale keďže som sa na poslednu chvílu rozhodla, že predsa len idem, musela som vymyslieť program, čo robiť v meste tú hodinku. Kúpila som pre sesternicino miminko malé ponožtičky, po ktorých tak túžila a zároveň som sa aj tešila, že zajtra ju pôjdem pozrieť.
Inak, veď som vám chcela napísať, čo pekné mi vlastne dnes vyčarilo úsmev na tvári. To, že som mala dnes riadnu depku asi spôsobilo fakt, že som bola citlivejšia a tiež vnímavejšia voči okoliu. Keď som sadla do vlaku a s úsmevom si kupovala lístok u sprievodcu, ktorému som podala stovku so slovami, že drobnejšie nemám, iba 20 centov (študentský lístok stojí 6 korún), oproti mne som si všimla mladú mamičku, ktorej na rukách hajal asi ročný chlapček. Myslím, že to je normálne, ale čo mňa dostalo, bolo to, ako jej z očí sršala materinská láska, akým pohľadom sa na svojho spiaceho synčeka pozerala. Ani to neviem opísať, aké to bolo krásne. Keď ho jemnúčko pohladila po líčku a dala mu slabučkú pusinku. Ako s citom ho budila, keď už mali vystupovať. Také niečo som si doteraz nevšimla u iných ľudí. To bola chvíľa, kedy som sa rozhodla, že týmto začnem. Že existujú na svete ešte ľudia, ktorí majú v očiach lásku.
Deň nafigu, počasie nevyspytateľné, ale jeden jediný okamih mi vniesol do môjho dnešného poblázneného dňa trochu tepla a istoty. A hlavne CITU!!!!!!!!!
Pekný zvyšok dňa
K.
Komentáre