Blížila sa tmavá noc. Na nebi sa zatiaľ nevynorila ani jedna hviezda. Pred čím sa skrývajú? Snažia sa zakryť svoju pravú tvár, na ktorej badať smútok a bolesť. Odráža sa v nich život jednej nešťastnej lásky. Lásky, ktorá nemala čas rásť a kvitnúť. Vlastne to ani nebol život, bol to skôr zárodok čohosi krásneho.
„Povedz mi, prečo odchádzaš?“, znela otázka kamsi do prázdna. To prázdno bolo medzi nimi a neustále sa zväčšovalo. Sledovať ich z diaľky by znamenalo vidieť praskajúci ľadovec s puklinou v strede.
„Nechci odo mňa skutočnú odpoveď, ak ti to poviem, aj tak budem klamať. Pravda bolí, mňa a bude aj teba. A ja ti nechcem už ublížiť.“
Rozhodol sa, že kvôli práci sa vzdá lásky.
„Povedz mi, prečo odchádzaš? Prečo si sa ma vzdal, to skutočne kvôli cestovaniu? Ja dokážem akceptovať tvoju túžbu jazdiť aj to, že na mňa budeš mať menej času. Ale to neznamená, že ma necháš samu.“
Nevedela to pochopiť. A on jej to zase nevedel rozumne vysvetliť. Tak odišiel.
„Po meste stretneš rovnakých, možno aj krajších ako je on,“ zneli slová jej priateľky.
„Máš pravdu, ale on má v sebe niečo krásne a zaujímavé, čo som v žiadnom mužovi nevidela. A vieš čo ti poviem, on sa vie síce krásne pozerať, jeho pohľad je nádherný, ale dokáže neskutočne zraniť.“ Tieto slová jej zneli v duši odvtedy, ako ho videla poslednýkrát. Nedokázala však na neho zabudnúť. Aj keď sa akokoľvek snažila, vždy jej ho niečo pripomenulo. A keď to neprešlo do hodiny, uzavrela sa do seba a vytvárala si krásne príbehy, kde hlavnými hrdinami boli oni dva – ako dve spriaznené duše.
Pustila si dobrú hudbu a snívala o tom, ako tancujú na pláži a more im obmýva chodidlá. Písali do piesku svoje mená znovu a znovu, pretože nechceli, aby im voda zničila ich „lásku“.
„Už si zabudla?“, znela otázka opäť po pár dňoch.
Ako je možné, že som ho videla iba raz, celých 24 hodín a za ten čas som sa zbláznila z jeho pohľadov, z jeho očí, neustále na neho musím myslieť, snívam o tom, akí by sme boli šťastní.
Ja si naňho počkám. Počkám, kým skončí leto, opäť bude mať viac času na seba aj druhých a uvedomí si, že čas, ktorý som strávila čakaním, stál za to. Príde ku mne, dá mi bozk na ústa a povie mi jediné slovíčko Ďakujem! Usmejem sa na neho a pošepkám mu, že mi to za tú bolesť a smútok stálo.
V tú noc vyjdú na nebo hviezdy a budú žiariť. Žiariť šťastím a každý, kto sa na ne zadíva, bude vedieť, prečo sú také šťastné. Bude cítiť, že odrážajú v sebe jednu krásnu a životnú lásku zvanú TY a JA.
Komentáre
trochu iny dovod
hmmm kiez by bol ale vysledok taky vysnivany...kiez by...